Zvieracia chata   (príbeh)  Jakub. S., 5.roč.

Ako bolo, ako nebolo, bola raz v ďalekej savane jedna malá chatka. Žili v nej zebra, nosorožec a antilopa. Boli to starí známi a spoločne v chatke bývali už nejaký čas.

Raz, keď boli nesmierne hladní, zavelila antilopa: ,,Zebra, mala by si ísť zohnať niečo pod zub! A ty, nosorožec, ty by si mohol zatiaľ upratať chatu.“ Obidvaja sa na seba nechápavo pozreli a pýtajú sa: ,,Ty budeš čo robiť, milá antilopa?“ – „Ja tu budem čakať a keď donesieš domov nejaké jedlo, tak z toho niečo navarím.“  Zebra sa teda vybrala pre obživu. Ako tak chodila a chodila, uvidela leva. Lev bol veľký a pomaličky si vykračoval z nohy na nohu. Zebre nahnal strach a rýchlo utekala domov. Z  jedla teda nebolo nič. Keď prichádzala, rozvírila pred chatkou všetok prach. Nosorožec sa prekvapený pýta: ,,Zebra, čo ťa tak vystrašilo, že bežíš ako splašená?” - ,,Lev, vyvyvystrašil ma lev,” koktala zebra. Zvieratká vedeli, že bez jedla zostanú hladní, a tak sa vybrali na miesto, kde zebra uvidela leva. Keď tam prišli, lev sa spokojne vyhrieval na slnku. Podišli bližšie a  antilopa skoro spadla z nôh. Lev bol predsa jej starý známy kamarát zo školy. Zvítali sa a rozprávali sa o zážitkoch z detstva. Medzi rečou lev spomenul, že nemá kde bývať, preto sa potuluje po okolí. Zvieratká sa zamysleli a spoločne navrhli levovi, že môže bývať s nimi. Lev celý natešený súhlasil. Na ceste domov ich zastihol dážď. Bežali po cestičke ako im nohy stačili, aby sa čím skôr schovali doma pod strechu. Keď prichádzali ku chatke, už z diaľky si všimli, že chatka je po povalu zatopená. Každý rýchlo zobral čo našiel a začali vylievať vodu z chatky. Antilopa zobrala hrniec, lev našiel staré vedro a nosorožec schytil vaničku na kúpanie. Zebre sa veľmi vodu vylievať nechcelo, a tak povedala, že ide opraviť strechu, cez ktorú tieklo. O dve hodiny, bola diera na streche opravená a všetka voda z chatky vyliata. Zvieratká spoločne pobrali špongie a utierky a začali chatku utierať do sucha, aby v nej mohli prespať.

Po celom dni boli unavení z práce a ešte k tomu aj hladní, keďže za celý  deň nič poriadne nejedli. Nezostávalo im nič iné, len sa vybrať na pašu. Napásli sa suchej trávy a lev si ulovil niečo malé pod zub. Takto najedení prišli domov, levovi ukázali jeho izbu a ostatní sa vyvalili na gauč. Po chvíli tuho zaspali a spali až do rána.

Doteraz si v malej chatke spoločne nažívajú, ak sa medzitým nepojedli.

Odvaha nie je len výsadou mužov (úvaha)    Katarína K.,15 rokov

Žena.... nežná, citlivá, krehká, krásna, vždy elegantná, opatrná, upravená a čistotná.                                                                       Takto nás opisuje väčšina mužov, dokonca niektorí trvajú na tom, aby ich vysnívaná žena bola presne taká.

Žena.... upišťaná, uplakaná, ohŕňajúca nosom pred každým hmyzom, pohybujúca sa medzi neporiadkom, deťmi, špinavým psom a mužom, ktorý každý večer s pivom v ruke sleduje futbal. Aj takto nás vidí časť populácie a niektorej časti to ani nevadí.

Teraz mi zastáva rozum. Je toto naozaj to, po čom tak muži vášnivo snívajú? Nie je to náhodou tak, že si myslia, že už nič iné nemôžu očakávať? Je to zlá mienka o ženách?         

Osobne si dovoľujem povedať, áno.  Ženy odjakživa boli automaticky vyradené z  „práce mužov“  a hodené do vreca s čistiacimi pomôckami, varechou či cumlíkom. Iste, chápem, že boli a stále sú ženy, ktoré možno nedokážu udvihnúť  stokilové vrece s múkou. To však neznamená,  že žena nemôže predstavovať autoritu. Neustále môžeme pozorovať v reálnom živote, ako sú ženy hneď  automaticky opovrhnuté mužmi. Robia to najmä pod zámienkou, že nás ženy musia neustále ochraňovať.

Drahí muži,  naozaj si myslíte,  že sme až také krehké?

Asi by sme si to teda mali s tými mužmi vyjasniť. Nechcem opäť hovoriť o tom, že by nemali hneď podceňovať každú ženu, ktorú uvidia, pretože je tu stále veľa žien, ktoré sa dokážu vyrovnať  schopnostiam dnešného muža. Rada by som ale zdôraznila, že v KAŽDEJ žene sa nachádza veľká odvaha. Muži možno o tom nevedia, ale to len preto, že nemajú odvahu na to, na čo máme my ženy. Príklad:

• Založenie rodiny. Žena zistí, že čaká bábätko.   Reakcia:

Žena: najšťastnejší človek na zemi spolu s vedomím, čo ju čaká (pôrod, kojenie, doživotné problémy s mechúrom, 24 hodinová starostlivosť  o plačúce, cikajúce dieťa, materská...). Pre ženu neopísateľná radosť.

Muž: menší infarkt spojený so závratmi hlavy a striedavým pocitom šťastia či totálneho zúfalstva pri pomyslení,  čo ho čaká doma, keď príde z roboty (dieťa, ktoré často plače – utíši ho mama, dieťa, ktoré sa stále pocikáva – prebalí ho väčšinou mama, menší neporiadok, ktorý dieťa spraví – uprace mama....).

A drahí muži, nevyhovárajte sa, že to je ženská práca. Aj vy by ste to dokázali.  Len treba trošku viac odvahy....

Ďalší príklad:

• Návšteva svokry.  Volala mamička a pozýva nás na obed. Reakcia:

Žena:  „A to mi vravíš až teraz? Nemám nič napečené! Skoč aspoň do obchodu a kúp mamičke nejaké pekné kvety a zober aj cukor!“

Muž:  - s panickým strachom v hlase hrajúci, že má čierny kašeľ  - „Zlatko, dnes sa necítim veľmi dobre a nerád by som mamičku nakazil. Choď sama a odkáž jej, že ju veľmi ľúbim.“

Ale čo to, páni? Máme strach so svokry? Vy, takí siláci? Tak čo vravíte? Ako teraz reagujete na ženy?

Asi je teraz čas povedať si pravdu.

Presne tak ako NIEKTORÉ ženy nemajú schopnosti či odvahu na to, čo dokážu muži, presne tak NIEKTORÍ muži nemajú odvahu na činnosti, ktoré robíme my ženy. Každý človek bez ohľadu na pohlavie si stavia vlastné prekážky a vlastné hranice, ktoré dokáže alebo nedokáže preskočiť. A tak ako každý človek si stavia vlastné hranice, v každom človeku je aj iná sila a výnimočnosť. A čo ešte dodať?                     

Odvaha je výsadou každého človeka, len vždy trochu inak.

Čo znamená priateľstvo? (úvaha)       Andrej Ján R., 14 rokov

Čo je to vlastne priateľstvo? Koho môžeme považovať za skutočného priateľa?                                                                               V dnešnej dobe už málokto môže povedať, že našiel pravého priateľa. Ľudia sú falošní a málokomu sa dá dôverovať. V dobe sociálnych sietí sa priateľstvá uzatvárajú už iba jedným kliknutím. Ale je to skutočné priateľstvo? Mnoho ľudí by odpovedalo: "áno". Čudujem sa tomu. Dá sa nahradiť schôdzka s priateľom za písomné správy alebo videohovory? Dá, ale vždy je lepšie ísť s kamarátom von, ako si s ním písať, keď býva iba o kúsok ďalej.                                                                                                     Tak čo teda pre nás znamená priateľstvo?                                                                                                                                         Priateľ je ten, ktorý sa ti zdôverí, lebo ti dôveruje. Preto by sme si mali vyberať priateľov nie podľa popularity alebo počtu laikov na Facebooku, ale podľa toho, komu dôverujeme a kto dôveruje nám a upredností spoločné posedienie niekde na káve pred písaním si cez sociálne siete. Takýchto ľudí je už málo, preto ak takéhoto človeka máte,  vážte si ho a dôverujte mu tak, ako dôveruje on vám.

Svätý Mikuláš z Mikuláša (povesť)            Michaela T., 11 rokov

Jedného dňa sa narodil chlapec menom Mikuláš. Už odmalička bol veľmi dobrosrdečný. Neustále pomáhal ostatným deťom, ale aj starým ľuďom. S mamou chodieval každú nedeľu do kostola. Páčili sa mu omše. Keď bol starší, tak na omšiach aj čítaval. Nakoniec vyštudoval náboženstvo a neskôr sa stal pápežom. Niektorí ľudia ho nemali veľmi v láske, lebo na niektorých omšiach nečítal z biblie, ale rozprával z vlastnej hlavy. Vravel o tom, ako pomáhať ostatným. Nevadilo mu, že ho preto niektorí nemajú radi. Jeho zaujímali tí, ktorí ho počúvali a súhlasili s ním. Keď oslavoval 60 rokov, bol už na hrane života a povedal všetkým múdru vetu: „Radosť nie je dostávať, ale dávať.“ Umrel práve vtedy, keď bol na oblohe aj mesiac aj slnko. Až keď umrel, ľudia pochopili, čo povedal. Vyhlásili ho za svätého a podľa neho pomenovali terajší Liptovský Mikuláš.

Erb Mikuláša (povesť)         Adriana K., 11 rokov

V jeden rok sa ľuďom nedarilo s úrodou. Dlho pršalo a úroda na poli hnila. A to málo, čo zostalo, vystačilo len tak do jesene. Hrozilo, že si už ľudia nebudú mať čo odložiť na zimu. Jedného dňa prišiel do ich dediny neznámy človek. Bol zanedbaný a pôsobil nedôveryhodne. Ľudia však čoskoro zistili, že Mikuláš má veľmi dobré srdce. Začal sa zaujímať o dianie v dedine. Trápilo ho, že ľudia nebudú mať v zime čo jesť. Chcel im pomôcť tým, že poorie pole a zasadí zeleninu. Ľudia ho od toho odhovárali. Vraveli, že na novú úrodu je už neskoro. No on sa nevzdával. Úroda bola bohatá, aj keď bola neskorá jeseň. Povráva sa, že vtedy svietilo slnko dlho do noci a mesiac hrial. Tak Mikulášova dobročinnosť pomohla celej dedine. Na znak vďaky si ho dali do erbu spolu so Slnkom i Mesiacom.

Zlatá voda                 Rastislav Č., 11 rokov

Pred mnohými rokmi sa v hustých lesoch krásnej Turčianskej kotliny dvom vlkom narodilo malé vĺča so zlatým kožuchom. Rodičia boli prekvapení, no aj tak sa oňho  dobre starali.

Žil si pohodlne zopár dní v objatí svojich rodičov, no jedného dňa, keď mohutný otec bol na love, strhla sa obrovská búrka. Hrmelo, myslím aj dvakrát za desať sekúnd, lialo tak, že otec vlk ledva vládal chodiť. Kožúštek mal celý zmáčaný a bolo mu veľmi zima. Blýskalo sa na každom kroku a blesky osvetľovali šedý podvečer. Vlčica so zlatým vĺčaťom sa zatiaľ skrývali vo svojej jaskyni. Vlčica vrčala na prichádzajúcu vodu a jej dieťa sa utiahlo do kúta jaskyne. Vody pribúdalo a vlčica si uvedomila, že tu nemôžu zostať. Ťukla do vĺčaťa, ale vĺča sa ani nepohlo. Mama ho ťukla ešte raz, a keď sa situácia zopakovala, pritúlila sa k nemu. Vĺča však nereagovalo, iba sa ešte viac schúlilo. Vody v jaskyni stále pribúdalo. Zlaté vĺča už jej malo po brucho. Vlčica zbadala, že ak sa zdržia už len malú chvíľu, utopia sa. Vĺčatko so zlatým kožuchom si vody nevšímalo. Vlčica už bola bezradná, a tak silno zaštekala. Nato sa vĺča strhlo a ustráchane sa pozrelo na mamu. Obidvaja sa otočili a utekali hore po klzkom kameni. Práve prechádzali cez východ, keď sa jeden hrozný blesk zatúlal na vrch jaskyne, ozvala sa hrozná rana a kamene začali padať. Matka videla, že sú pomalí a tak urobila jediné, čo jej zostalo. Chytila syna do zubov a vyhodila ho z jaskyne. Obetovala sa za svojho syna a zostala zavalená kameňmi v jaskyni. Vĺča škrabalo na kamene, ale dnu sa nedostalo. Keď si uvedomilo, že to nepôjde, so zvesenou hlavou odišlo. Odvtedy sa vĺča túlalo po hustých lesoch, brázdilo pohoria Veľkej Fatry. V jednej, práve listnatej hore narazil mladý vlk na strom, ktorý mal značku. Kruh, ktorý svietil namodro. Podišiel k ďalšiemu a ten mal takú istú značku. Potom ďalší a ďalší. Každý strom mal tú istú značku. Nakoniec sa predral cez posledné stromy a objavila sa malá čistinka. Táto čistinka však nebola obyčajná, v jej strede ležal modrý kruh. Vlk k nemu pristúpil a zistil, že je v ňom voda. Cítil zvláštne chvenie na tejto čistinke s kruhom. Prechádzalo ním a on zacítil strach. Nabral odvahu, zohol sa nad vodu a napil sa. Po jeho tele akoby sa plazili tisíce hadov, akoby zvliekal kožu. Jeho zlatá srsť sa začala strácať a voda v kruhu začínala byť zlatá. Postupne sa premenil na vlka so šedou srsťou a voda na zlatú vodu. Vlka začala opúšťať veľká sila a zdravie. Už nebol vlkom plným sily a energie, ale obyčajným vlkom. Nevedel prečo, ale niečo, nejaká čudná sila ho ťahala do jazera. Podišiel k nemu a v ňom uvidel obraz mesiaca. Zrazu nejaký vlk zavyl na mesiac. Poznal ten hlas, bol mu známy už od jeho prvých minút života. Roztĺklo sa mu srdce, ledva dýchal. Ani sa nenazdal a bežal, bežal po mokrej tráve, bežal pomedzi stromy, hlina prskala a vlk sa obzrel pri tom rýchlom behu. Uvidel stromy so značkami, mesiac a tmu. Strašnú, šialenú tmu. Nemohol sa ta ďalej pozerať, a tak sa pozrel zase dopredu. Šuchol o posledný strom so značkou a tá zostala na jeho chrbte. Už videl vlkov dvoch! Otca a mamu! Tých, ktorí sa oňho starali, tých, ktorí znamenajú najviac. Pomáhajú ti prežiť ťažký život, pomáhajú ti, kde sa len dá, sú to tvoji rodičia. Najprv ho zbadala mama, potom otec. Bežali mu naproti. Všetci sa stretli a túlili sa k sebe. Bolo im jedno, že ich syn už má šedý kožuch. Hlavne, že boli spolu. Spoločne odišli do hlbín lesa hľadať si nový príbytok.

Lenže kruh s vodou, ten tam je dodnes. Každý človek túlajúci sa Turcom, ktorý ho nájde, môže sa z neho napiť. Uzdraví  každú chorobu, dodá sily a hlavne ti pomôže pochopiť život.

Súčasná hodnota vzdelania (úvaha)       Bohuš F., 14 rokov 

           Načo mi bude škola? Túto vetu častokrát počuť z úst mladých ľudí. Naozaj, načo? Akú hodnotu má dnes výučný list, maturita, diplom? Jedno je isté. Doba, v ktorej žijeme, sa rýchlo mení, vyvíja dopredu. Včera nás ovládol internet, dnes mobilné telefóny, a čo to bude zajtra? Musíme vedieť pracovať s technikou, nestačí iba zapnúť počítač a pozerať na monitor. No súčasťou vzdelania nie je len práca s modernými technológiami. Keď človek dostane otázku, kde žijú Indiáni a on odpovie, že v Indii, tiež to o niečom svedčí. Takéto odpovede sú aj vďačnou témou humoristických relácií... Preto by mal mať každý človek, či už má učňovskú školu alebo vysokoškolský diplom, aj určité základné všeobecné vzdelanie. Aby nehľadal Solferino v supermarkete medzi koreninami... 

         Na druhej strane je pravda, že takmer každý druhý maturant sa hlási na vysokoškolské štúdium psychológie, masmediálnej komunikácie alebo na sociálnu prácu. V súčasnej dobe sú tieto odbory vstupenkou do sveta vysokoškolského vzdelania, sú však vstupom na trh práce? To sú podľa mňa skôr technické zamerania – a sú aj lepšie platené...

         Akú hodnotu má teda v súčasnosti vzdelanie? Dá sa povedať, že pre každého dosť dôležitú. A hlavne celoživotnú. Remeselník-živnostník musí ovládať nielen svoje remeslo. Potrebuje sa vyznať aj v daňových zákonoch, v nových vyhláškach o odvodoch do sociálnej a zdravotnej poisťovne, vedieť spraviť predbežný rozpočet za svoju prácu. Dobrý fyzik, ak sa chce ďalej vzdelávať vo svojom odbore, potrebuje výborne ovládať minimálne anglický jazyk. Lekár  celý život musí sledovať nové liečebné postupy a učiť sa ich.               

         Či je výška dosiahnutého vzdelania dostatočne finančne ohodnotená nezávisí už len od nás. Je to skôr otázka spoločnosti, v ktorej žijeme, aké hodnoty si cení. Vedomosti, ktoré sme získali nám však už nikto nemôže vziať, sú našou súčasťou a záleží len na nás, ako sa nám ich podarí uplatniť.

          Aby sme boli v živote úspešní, potrebujeme mať určitú dávku šťastia a talentu. Vzdelanie však tvorí základ, na ktorom sa dá budovať naša budúcnosť.

O rytierovi Ďurovi (povesť)       Emília B., 11 rokov

Raz žil v malebnej dedinke pri Turci jeden veľmi bohatý pán Petrovský. Mal veľké pozemky a hlavne veľký majetok, ktorý mal zamknutý v komore. Petrovský mal však niečo, čo iní nemali. Mal dcéru, krásnu ako ruža, dobrú ako med a vynikala neopísateľnou múdrosťou, ktorej sa v šírom kraji nikto nevyrovnal.

Veľa pytačov k nej chodilo. No Petrovský ju nechcel dať. Vraj je ešte mladá, nesúca na vydaj. Raz prišiel do krajiny drak, ktorý ju chcel za ženu, no nie zadarmo. Petrovskému sľúbil tucet plných veličizných hrncov zlata. Petrovský neodolal, dcéru mu prisľúbil a povedal, že o 4 dni môže byť svadba. Jeho dcéra za draka nechcela ísť a chcela ujsť, no otec ju zamkol v izbe. Nevedel však, že jeho dcéra už snúbenca má – rytiera Ďura. Ďuro jej sľúbil, že ju ochráni. V deň, keď mal prísť drak, prišiel Ďuro na koni čiernom ako uhoľ, s brnením a velikánskym mečom. Keď prišiel drak, jedným mávnutím meča mu zoťal hlavu. Petrovský najprv dcéru Ďurovi nechcel dať za ženu, zdráhal sa, no nakoniec privolil.

 Od tejto udalosti sa na počesť Ďura aj dedina volá Turčiansky Ďur a v jej erbe je drak, rytier Ďuro a dievčina s korunou, ktorá symbolizuje jej múdrosť.